JEDOVATÉ STRELY Z II. SVETOVEJ VOJNY

Historie jedovatých střel.

Zvětšit...

Prvá zmienka o existencii a použití otráveného streliva v II. svetovej vojne pochádza z januára 1944. Ruský partyzán použil vtedy v oblasti Minska k likvidácii SS-gruppenführera Gottberga nemeckú pištol Mauser ráže 7,65 mm Browning. Náboje boli na prvý pohľad nemeckej výroby z obdobia I. svetovej vojny. Nezvyčajný bol ale projektil. Na prvý pohľad budil dojem expanznej strely, ktorá bola určená k tomu, aby spôsobila maximálne ťažké poranenie. Vo vnútri strely bol ale biely prášok, ktorý sa nepodarilo armádnym chemickým laboratóriam analyzovať. Preto bolo strelivo odoslané na expertízu do Kriminalisticko-technického inštitútu Dr. Ing. Widmannovi.

V bielom prášku bol zistený alkaloid aconitin. Strely obsahovaly dávku pre človeka viac ako smrteľnú, bolo zistené množstvo 0,02 až 0,03 gramu v jednotlivých projektiloch. Letálna dávka tejto látky je pre človeka 0,005 až 0,01 gramu. Tento alkaloid je v malých dávkach používaný v medicíne, pri predávkovaní spôsobuje rýchku smrť v dôsledku ochromenia srdca. Laboratórne skúmanie bolo ukončené začiatkom marca 1944.

 

Konštrukcia ruskej strely preparovanej aconitinom je dosť komplikovaná a nepôsobí profesionálnym dojmom. V prednej časti strely je masívny oceľový hrot. Plášť strely je štyri razy pozdĺžne prerezaný, aby sa mohol projektil snadno rozpadnúť. Taktiež zo štyroch dielov sa skladá olovené jadro strely. V strednej časti má jadro dutinu, v ktorej je nasypaný jed. Dutina je zo spodnej strany uzatvorená olovenou upchávkou. Oceľový hrot je tenkým drôtikom spojený s výbežkom plášťa strely. Tým je pri výstrelu zaistená kompaktnosť strely.

 

Strely neboli rozhodne určené pre použitie u pravidelných jednotiek. Práce vykonané na analýze tejto munície inšpirovali nemeckú stranu k použitiu obdobného prostriedku.

 

Od začiatku sa o otrávené strely zaujímal SS-Sturmbanführer Otto Skorzeny, ktorý bol veliteľom zvláštnych jednotiek SS, označovaných ako bezpečnostná skupina VI. Podľa hlásenia Dr. Ing. Widmanna boly všetky dokumenty spojené s analýzou sovietskeho streliva Skorzenymu postúpené už dňa 21. 3. 1944. Dňa 25. 3. 1944 Skorzeny prejavil záujem o dodanie vzorkov vlastného nemeckého streliva preparovaného jedom v rážach 6,35 mm, 7,65 mm a 9 mm, pri čom doporučoval pre ich výrobu použiť zahraničné nábojnice, napríklad britské. V požiadavke sa tiež už uvádza, že je mu známe, že výrobou otrávených striel sa zaoberá chemická skupina č. 27 ve Spandau, ktorá bola podriadená Kriminalisticko-technickému inštitútu v Berlíne.

 

Dňa 13. 4. 1944 bolo Skorzenymu zaslaných zo Spandau prvých 30 nábojov s otrávenými strelami v rážach 7,65 mm Browning, 9 mm Para a .45 ACP. Strely boly testované nástrelom do hlineného bloku. Pri tejto skúške neuspely strely v ráži .45 ACP, ktoré sa pri zásahu nerozkladaly. Z týchto testov nie je známa ani konštrukcia striel a ani druh použitého jedu. Nebolo tiež preukázané použitie zahraničných nábojníc. Náboje s otrávenými strelami boli v nemeckej armáde označované ako munícia K. O munícii tohto typu sa po vojne objavily správy v materiáloch zpravodajských služieb, ale informácie, ktoré získaly od nemeckých dôstojníkov, boli z väčšej časti nepresné, pretože valná časť informátorov túto muníciu osobne nikdy nevidela a ich znalosti o nej pochádzali len z počutia.

Zvětšit...

Pri Norimberskom procese bol Otto Skorzeny obvinený okrem iného aj z vydania otrávenej munície svojim mužom na likvidáciu spojeneckých vojakov. Hlavným svedkom tu bol jeden z jeho bývalých vojakov, ktorý dezertoval na konci vojny k Spojencom. Skorzeny existenciu otrávenej munície nepopieral, poprel však jej použitie. Aj v tomto prípade popísal svedok muníciu chybne, pomýlil si ju s muníciou, ktorá sa natierala špeciálnym lakom pre použitie v trópoch.

 

V roce 1961 stál pred súdom v Düsseldorfu, v tak zvanom Sachsenhausenskom procese č. 2, už spomínaný SS-Sturmbanführer Dr. Ing. Widmann. Priznal, že z titulu svojej funkcie v Kriminalisticko-technickom inštitúte v Berlíne sa zúčastnil skúšok otrávených striel na väzňoch koncentračného tábora v Sachsenhausene. Pokusy riadil šéflekár tábora Dr. Baumkörter. Išlo tu o náboje 9 mm Para. Po ich nastrelení do svaloviny väzni po niekoľkých minútach umierali. Podľa priebehu otravy bolo možné usudzovať, že jedovatou látkou v strelách bol alkaloid nikotín. Okrem toho zmienky o nikotínu sa vyskytujú aj v ďalších prameňoch.

 

Podozrenie z použitia otrávených striel jednotkami SS a zvláštnymi oddielmi vzniklo niekoľkokrát. Na západnej fronte to bolo napríklad v priebehu bitvy v Ardénách. U nás takéto podozrenie vzniklo v priebehu bojov Slovenského národného povstania. Nikdy sa však toto pdozrenie nepodarilo preukázať. Táto skutočnosť je celkom pochopiteľná vzhľadom k vojnovej situácii.

 

Na konci II. svetovej vojny našiel robotník, ktorý pracoval v ruinách domu bývalého riaditeľa berlínskej polície von Helldorfa, neobvyklú zbraň a muníciu. Tento nález viedol k dnes jedinému známemu exempláru náboja s otrávenou strelou. Zbraň a náboje boli ukryté a až roku 1961 sa je podarilo odkúpiť americkému dôstojníkovi. V roce 1964 pravdepodobne testovala zbraň a muníciu americká Armádna výzvedná služba, ale výsledky skúšok nie su verejnosti známe. Zbraň je dnes v držení súkromného zberateľa a jeden z nábojov sa dostal do zbierky brig. generála L. Curtisa, ktorý vlastní jednu z najkompletnejších kolekcií nábojov 9 mm Para.

 

Zbraň je hybridom, karabinou typu bullpup na pištolové náboje 9 mm Para. Je konštruovaná ako opakovačka s valcovým záverom, pri čom zásobovanie nábojmi je riešené zásobníkom z nemeckej pištole vz. 08 Parabellum. Záver a zásobník sú umiestené v zadnej časti pažby a hlaveň prechádza celou dĺžkou pažby a končí tam, kde je u normálnych zbraní záver. Na nej je namontovaný ešte veľmi účinný tlmič zvuku výstrelu. Efekt tlmiče je tak vysoký, že pri výstrele je zo vzdialenosti troch metrov počuť len cvaknutie zápalníku a slabý svist strely. V kombinácii s otráveným strelivom to mohla byť veľmi účinná diverzná zbraň.

 

U popísanej zbrane boli nájdené náboje vybavené otrávenými strelami. Tieto strely sa podobali už popísaným sovietskym nábojom len svojim vonkajším vzhľadom. Vnútorná konštrukacia bola celkom odlišná, oveľa jednoduchšia, čo svedčí o vyššej profesionalite konštruktéra. Predná časť jadra strely bola oceľová, na zadnom konci bol však pretiahnutý hrot, ktorý slúžil k rozbitiu sklenenej ampulky s jedom. Plášť strely je mäkký, vyrobený z tombaku, štyrikrát pozdĺžne narezaný. Zadná časť jadra je olovená s dutinkou pre nalepenie ampulky s jedom.

 

Náboj, ktorý sa nachádza v zbierke generála Curtisa má na dne nábojnice signatúru C 12 16. Podľa nej bola nábojnica vyrobená nemeckou muničnou továrňou v Casseli v roku 1916. Strela bola najskôr skúmaná nedeštruktívnou metódou. S prihliadnutím k olovenému jadru nebolo možné použiť rentgenovú analýzu, preto bola použitá neutronová rádiografia. Výsledkom boli snímky veľmi dobrej kvality, ukazujúce pod hlavicou prázdny priestor so zvyškami akejsi látky na stenách. Neskôr bolo zistené, že ide o zvyšky lepidla, ktorým bola ampulka prilepená. Potvrdily sa teda skoršie dohady, že nemecké otrávené strely obsahovaly sklenené ampulky s jedom v tekutej forme. Uvažovalo sa o kyanide draselnom, ale na základe výsluchu Dr. Ing. Widmanna sa dá skôr predpokladať nikotín. Doposiaľ však nie je táto otázka spoľahlivo vyriešená.

 

Z uvedených skutočností môžeme teda vytvoriť nasledujúci záver. Otrávené strely boly prvý raz použité v II. svetovej vojne sovietskou stranou v partizánskej akcii v januári 1944, použitie pravidelnou armádou nebolo nikdy preukázané. Sovietske strelivo inšpirovalo k vývoji obdobného prostriedku nemecké ozbrojené sily, ktoré ho mali k dispozícii niekedy v apríli 1944. Nemecké náboje s otrávenými strelami boli vo väčšom množstve vyrobené len v ráži 9 mm Para a k dispozícii ich mali preukázateľne len špeciálne oddiely pod velením majora Skorzenyho. Použitie streliva nemeckými jednotkami, okrem pokusov na väzňoch, je tiež veľmi sporné.

 

Je nutné záverom podotknúť, že použitie otráveného streliva by hrubo odporovalo Haagským konvenciam, nech by išlo o akékoľvek vojenské účely, a rovnakým spôsobom je nemorálne použitie takéhoto streliva aj vo vojne partizánskej.

 

Literatúra: 1. Waffen Revue č. 41 2. D. W. Kent: German 7,9mm military ammunition 1888-1945 3. J. Görtz: Giftgeschosse, DWJ 7/1986 4. Otrávené strely, SR 1/19875. V. Badalík: Otrávené strelivo za II. svetovej vojny, SR 12/1990

 

? Militaria, Elka Press