M16 versus ostatný svet

K diskusi o útočných puškách řady AR

Na začiatku bolo poznanie Wermachtu, že na úspešné vedenie bojových operácií je potrebná univerzálna automatická zbraň na vzdialenosť do 400 m nahradzujúca všetky dovtedy používané ručné palné zbrane jednotlivca. Tak bol vyvinutý nový náboj strednej balistickej výkonnosti PP 43, (7,92x33, 7,92 Kurz), (650 m/s, 1468 J). Na ruskom fronte sa potom objavili na tento náboj stavané nemecké pokusné karabíny MKb 42 (H), MKb 42 (W) a MP 43. Najviac osvedčila nová StG 43 a 44, vyrábaná technológiou lisovania a zvárania z plechových častí, vážila 5,2 kg, dlžku hlavne 419 mm, vo = 650 m/s, kadenciu 500 /min, zásobník na 30 nábojov. A vojaci s nimi boli nadšení.

Američania, po II. WW, ako vedúca sila v NATO, presadili ako nový štandard svoj náboj 7,62 x 51 NATO (308 Winchester) (840 m/s, 3350 J). Bol to náboj výkonom blížiaci sa ku európskym puškovým nábojom typu 7,92 x57 Mauser. Na tento náboj upravili M1 Garand na novú, nie veľmi podarenú M14.

Eugen Stoner k tomuto náboju súkromne zkonštruoval už modernú AR 10 (Assault Rifle – útočná puška). Bola aj v menšej miere zavedená v niektorých armádnych zložkách. Náboj, ako sa neskôr ukázalo, čo uznali aj Američania, bol pre útočnú pušku veľmi výkonný. Platí pravidlo, že na každých 1000 Joulov výkonu náboja má pri opakovacej puške pripadať jeden kilogram jej hmotnosti. Pri automatickej zbrani je to jeden a pol až dva (čo AR 10 nedosahovala). Inak je zbraň pri streľbe dávkou neudržateľná.

A tak začiatkom 60. rokov Remington vyvinul nový malorážový náboj (.223 Rem) armádou nazvaný 5,56 x 45 NATO (770–1005 m/s, 1700–1800 J) s projektilom M193. K tomu Eugen Stoner upravil svoju AR10 na AR15, armádou pomenovanú M16, ktorá mala slúžiť ako vzor útočných pušiek NATO. Boli tam použité nové konštrukčné a materiálové systémy. Mala niekoľko prvenstiev a predností, napr:

– Nový náboj strednej balistickej výkonnosti 5,56 x 45 NATO (770 – 1005 m/s, 1700–1800 J). – Malý spätný ráz zbrane (hmotnosť zbrane 2,27 až 3,9 kg). – U neskorších prevedení, možnosť streľby kontrolovanými trojranovými dávkami. – Telo zbrane vyrobené z tlakového odliatku z hliníkovej zliatiny, teda relatívne ľahké a nekorodujúce. – Zavedenie hydrodynamického efektu a „tumblingu projektilu prejavujúceho sa počiatočným trhavým účinkom na povrchové tkanivo na začiatku vstupného kanála.

Po vniknutí do mäkkého prostredia cieľa stráca stabilitu, jeho dráha v cieli sa „zlomí“, a nedefinovane (väčšinou priečne otáčajúc sa) (tumbling), pri možnom čiastočnom rozpadávaní sa, pokračuje ešte nejakú dráhu v cieli. Spôsobuje rozsiahle poranenia a následkom traumatického šoku, aj pri zasiahnutí život ohrozujúco bezvýznamnom mieste, smrť zasiahnutého.

Systém piestikový                         Systém s priamym ovládaním nosiča závorníka

Eugen Stoner si tu, ku svojej škode „zaskotačil“ a neriadil sa zásadou použitia jednoduchých a vyskúšaných riešení. Niektoré jeho nové konštrukčné riešenia vo vietnamskom vlhkom prostredí nesplnili očakávanie. Na rozdiel od vtedy už osvedčeného riešenia ovládania závorníka piestikovým mechanizmom, vyvinul ovládanie závorníka odvodom spalín z vývrtu hlavne vedenom cez dlhú tenkú rúrku ústiacu až do nátrubka na nosiči závorníka. Tlak horúcich spalín cez tento nátrubok pôsobí priamo na piestik v závorníku v jeho nosiči. Pri streľbe dlhšími dávkami dochádza k nadmernému tepelnému zaťaženiu častí záveru (opaľovanie, rozťažnosť materiálu, chemické pôsobenie splodín horenia a pod.). Vo vlhkých klimatických podmienkach dochádza k zanášaniu rúrky, piestiku a piestikovej komory v nosiči závorníka splodinami horenia prachovej náplne. Je to systém náročný na čistotu splodín po výstrele t.j. kvalitu prachovej náplne nábojov, pričom vyžaduje časté čistenie zbrane. Pôvodne sa predpokladalo, že splodiny budú pôsobiť ako mazivo a celý systém bol považovaný za bezúdržbový. Takže pôvodne ku zbraniam ani neboli dodávané súpravy na čistenie zbrane. Tiež bola zamýšľaná po určitej dobe výmena zanesených trubiek. Ale vo Vietname prišlo vytriezvenie. A pokiaľ došly súpravy čistenia vojaci si vypomáhali ako mohli. Každý nosil za gumičkou na prilbe zubnú kefku a umelohmotnú fľaštičku s benzínom (niekedy s ním podpálili aj chatrč nejakého nešťastného domorodca). Ale skúste čistiť zalepený záver „kvéru“ ak na vás útočí Vietkong. Amíci to tiež riešili používaním ukoristených AK. (Niečo podobné som videl aj na záberoch z Afganistanu aj z Iraku.) Systém AR 15 ostal vo svete ojedinelý. Neskôr bola M16 upravená na užívateľsky prijateľnejšiu M4, ale príčiny problémov zostali.

M – 4

O vážnosti problému svedčí aj fakt, že len v USA viac ako 20 firiem vyrába konverzné sety, ktorými sa dá pôvodný systém, menším–väčším zásahom do zbrane, rekonštruovať na piestikový.  Niektoré tu uvádzam.

Systém s priamym ovládaním nosiča závorníka spalinami cez rúrku.

M 16 po 100 výstreloch

HK, G 36 po 100 výstreloch

Druhým omylom Eugena Stonera bolo umiestnenie vratnej pružiny záveru do pažby zbrane. Tento systém bol používaný v medzivojnovom období u LMG (LK vz. 26) a tiež po nej (FN FAL). Konštruktér sa ale týmto pohodlným riešením pripravil o možnosť montáže sklopnej ramennej opierky užitočnej najmä v stiesnených priestoroch OT. Ramenná opierka z typu M 4 je len slabým odvarom funkčnosti ktorejkoľvek sklopnej opierky ostatných AR. Riešenie nevhodného umiestnenia vratnej pružiny trčiacej do pažby u AR 15 by vyžadovalo prebudovanie tela zbrane, čím by tento systém prakticky zanikol. Aj napriek tejto skutočnosti to u belgických FN z Herstahlu vyriešili to skonštruovaním nových FN-FAL DSA, FN-FAL Para, FN-FNC.

 Neskôr, aj Eugen Stoner uznal svoj omyl a svojou novou konštrukciou AR 18 sa vrátil ku odskúšaným konštrukčným riešeniam. Neskôr z toho vznikol nový univerzálny, zbraňový systému STONER M 63. Ale z nejakých dôvodov jeho riešenia neboli akceptované.

Bola snaha tu problém riešiť prevedením Bull-pup, ktoré ako sa ukázalo v praxi,  prinášalo viac problémov ako úžitku. Preto sa v 21. storočí od  Bull-pupov potichu, ale nadobro upustilo.

V časoch Studenej vojny bolo Československo jediné zo štátov soc. tábora, ktoré vyrábalo útočnú pušku vz. 58 (nesprávne nazývanú samopal) vlastnej konštrukcie. S Kalašnikovom, okrem použitého náboja a podobného vonkajšieho tvaru nemá nič spoločného. Je to snáď posledná zbraň používajúca uzamykanie záveru závorou nesenou v závorníku, používajúca bezzápalníkový úderníkový systém. Je to presná, precízna, ale aj zložitá a drahá zbraň, mierového prevedenia, náročná na výrobu, použité materiály, a na ošetrovanie, odmietajúca podpriemernú intelektuálnu úroveň. Asi z týchto dôvodov sa vo svete nerozšírila.

V 80. rokoch minulého storočia v Uhorskom Brode vyvinuli zbraňový komplet (karabína, útočná puška, ľahký guľomet) CZ 2000. Systémom veľmi podobný na izraelský GALIL, ktorého vnútro zase vychádza z AK. Z nejakých dôvodov nebol v armáde zavedený. V októbri 2008 sa objavil nový zbraňový koncept CZ 805, systémom podobný už unifikovaným systémom. Je to modulárny systém transformovateľný do všetkých súčasných ráží. V prevedení CZ 805 BREN bol zavedený aj do armády ČR.

V poslednej štvrtine storočia neomylné ekonomické podmienky, ale aj skúsenosti z bojového nasadenia, rázne ukončili „skotačenie“ konštruktérov a určili takmer unifikovaný konštrukčný systém. Súčasné útočné pušky, postupným vyselektovaním nevhodných konštrukcií, sa na seba viac-menej koncepciou, konštrukciou a aj tvarom podobajú. Platí: hlaveň uzamknutá blokovým odsuvným záverom s otočným valcovým závorníkom neseným v jeho nosiči, ovládaným piestikom v plynovej komore s prepúšťacím kanálom do hlavne. Vratná pružina záveru umiestnená do jeho puzdra. Zásobník na 30 nábojov. Sofistikovaná teleskopická a sklopná ramenná opierka. Dá sa rozšíriť o ďalšiu odnímateľnu podvesnú zbraň integrovaného tvaru a rozmerov. Možnosť ovešania zbrane celou paletou „streleckej bižutérie“ na Weaver lišty, Mil-STD-1913 – Pikatínny rail.

HK 416 s opierkou M4 zaveseným granátometom   XM8 Carbine s teleskopickou pažbou a granátometom

Jedným z posledných a možno aj najlepších výtvorov výroby útočných pušiek jednotlivca na objednávku amerického SOCOMu (a ten si poriadne preverí, čo objednáva) je aj belgická SCAR od FN Herstal. Je to multysystém – dve ráže, šesť hlavní. SCAR-L (5,56 x45) a SCAR- H (7,62x51). Bude to asi konkurencia pre HK 416 a 417. Už názov SCAR – Special Operations Forses Combat Assault Rifle o mnohom vypovedá. Úplným odklonom od americkej tradície AR 15 je aj puška Socom XCR americkej firmy Robinson Armament Co. zo štátu Utah. Tiež môže to byť konkurenciou SCARu na ktorú sa aj podobá. Aj táto zbraň je konštruovaná ako multikaliberná v rážach možných od 5,56x45 až po 7,62x39. Na rozdiel od BARRETu a GRENDELu a ostatných derivátov Stonerovej AR 15, jeho vratná pružina záveru netrčí do dutiny pažby, ale je zabudovaná v jeho puzdre. Dosahuje sa tým možnosti montáže úplne sklopnej teleskopickej ramennej opierky, ktorá je kompaktnejšia ako teleskopická z M4. Podobný výtvor  vyhotovil aj americký Bushmaster svojou ACR. Na prvý pohľad je takmer na nerozoznanie od izraelskej  MASADY.

Zavedením nových výrobných technológií a materiálov, začali ručné palné zbrane, za nízke ceny, vyrábať aj štáty s malou, alebo žiadnou zbrojárskou tradíciou (Čína, Južná Kórea, Singapur, atď.). Ušetrili si drahý vývoj a tápanie. Skombinovaním cudzích, najosvedčenejších riešení vyrábajú zbrane podľa unifikovaného konštrukčného systému.

Vojenský plánovači USA v poslednej štvrtine 20. storočia dochádzali k záveru, že doterajšia paleta ručných palných zbraní jednotlivca nie je vyhovujúca, ani úplná. Z týchto dôvodov v USA vznikol v roku 1987 program JSSAP. Podľa neho vznikol v rámci NATO podobný program s názvom OICW (Objective Individual Combat Weapon – objektivizovaná individuálna bojová zbraň). Boli v ňom určené rámcové požiadavky, pre útočnú pušku novej generácie pre pešiaka dostávajúceho sa do priameho palebného kontaktu s protivníkom.  Zdá sa, že objednávatelia mali vo svojich požiadavkách „veľké oči“ a tak hmotnosť nových vyvinutých prototypov sa nedala stlačiť pod 8 kg. Napokon sa požiadavky zredukovali a v USA skúšali novú útočnú pušku XM 8 vyvinutú na báze nemeckej HK G36, kde základná zbraň sa dá rozšíriť o ďalšiu odnímateľne podvesnú zbraň integrovaného tvaru a rozmerov. Ale zbrane OICW aj v redukovanom prevedení, začínajú byť už sofistikované, a následne aj drahé. Svet je v súčasnosti presýtený pechotnými zbraňami najmä ruského pôvodu a nebezpečenstvo globálneho vojnového konfliktu a tým aj potreba hromadného vyzbrojovania armád veľkými počtami zbraní v civilizovanom svete pominula.

Rusi, pokiaľ je to známe, majú už nové systémy mechanizmov útočných pušiek. Riešia tým starý problém AK, a to „rozhádzanie“ zbrane a tým malú presnosť pri streľbe dlhou dávkou. Nové konštrukcie, na vykonanie samonabíjacieho cyklu svojou vnútornou stavbou spotrebovávajú veľkú časť energie spätného rázu a následne zvyšujú presnosť zbrane pri streľbe dlhými dávkami.  Zatiaľ sú známe konštrukcie AK 107, AK 108, AEK 971, AN 94 Abakan a možno aj niektoré ďalšie. Spoločným nedostatkom týchto zbraní je, že stratili typickú ruskú jednoduchosť riešenia a vysoký stupeň „duračnevo koeficienta – trottelfestu“, čo môže byť problémom. Takže uvidíme, že čo nám prineseie budúcnosť.